,,Pokiaľ dýcham, dúfam'', je motto všetkých, ktorí vytrvajú až do samého konca, doslova a metaforicky. Chorvátsky spisovateľ Pero Kvesič za pomoci ručnej kamery spisuje osobnú dokumentárnu esej, ktorá mu právom priniesla ocenenia na najprestížnejších filmových festivaloch. Kombinácia každodenného života, zdravotných ťažkostí, kníh a smrti vypovedá a strate životnej sily a neschopnosťou sa s ňou vyrovnať. Všetci začíname umierať vo chvíli, keď sa narodíme a to by mal byť najväčší dôvod chcieť pochopiť hodnotu života a užívať si radosti, ktoré život prináša.
